Ako Trend pohorel z (bruselského) diktátu

Autor: Peter Zsapka | 19.11.2012 o 10:43 | (upravené 19.11.2012 o 11:06) Karma článku: 8,70 | Prečítané:  1651x

Keď som si prečítal ostatné číslo Trendu, kde si vzali na mušku eurobyrokratov, rozzúril som sa. Prisahámbohu chcel som zobrať vidly a poďho na tých lenivých darmožráčov, čo sa nikomu nezodpovedajú a chcú ovládnuť Európu!!! Zastavila ma až moja drahá polovička, ktorá mi pripomenula, že som zamestnancom Európskej komisie, teda že asi budem jedným z nich. Vravel som, stále pevne zvierajúc vidly, že to nie je možné, veď ja sa za všetko, čo urobím zodpovedám a Európu ovládať naozaj nepotrebujem! Ale nepomohlo to.  Hlavná téma čísla bola fakt aj o mne.

 EU audiovisual service

Látku spracovali dvaja českí novinári. Zatiaľčo článok Tomáša Pirkla je síce kritický, ale vyvážený a argumentačne podložený, ostatné články, ktoré spáchal Michal Půr, sú napísané presne podľa tohto návodu Short guide to lazy EU journalism. Myslel som si, že Trend má na viac.

Samozrejme už v treťom riadku editoriálu časopisu sa spomínajú euroúradnícke platy. To je veľmi efektívny spôsob, ako navodiť správnu atmosféru. Najmä na Slovensku. Autor píše o priemere 4000 EUR, čo už je samo o sebe dostatočným dôvodom na nenávisť. A negatívne emócie, dámy a páni, sa dnes predávajú najlepšie. To, že v Bruseli sú ceny niekde úplne inde ako u nás a že možno tretinu tohto príjmu dáte len na nájomné, je vedľajšie.  Naviac bežný euroúradník musí živiť okrem detí často aj manžela/ku. Nájsť si zodpovedajúcu prácu v Bruseli totiž býva pre partnerov mission impossible.

V duchu akejsi zvláštnej objektivity porovnáva pán Půr najnižšiu sadzbu dane najmenej zarábajúcich euroúradníkov s akýmsi belgickým maximálnym hausnumerom, v ktorom sú zrejme započítané aj odvody (54%). Za takéto porovnanie a za tvrdenie, že kto má vyššiu nominálnu sadzbu, zákonite zaplatí na daniach viac, sa mimochodom vyhadzuje zo skúšky už v prvom ročníku na Ekonomickej univerzite. No ale načo sa zaoberať takými detailami ako odpočítateľné položky a podobne.

Autor by však mal problémy aj na politológii. Na triumviráte (demokraticky zvolených) EÚ politikov Barroso, Ashton, van Rompuy nenechal Půr ani nitku suchú. Kritika však bola úplne zbytočná, lebo podľa neho samého aj tak nemajú žiadny vplyv.  Všetkými článkami sa ako niť vinie dramatická téza – moc je v rukách nikým nevolených úradníkov! Bubububu!!!

Tak v prvom rade je naozaj pravda, že úradníci sa v EÚ nevolia. Mimochodom takto funguje všade na svete. Keď pôjdete nabudúce vybavovať niečo na daňový úrad, nezabudnite na tetušku nakričať, že jej túto kolónku nevyplníte, lebo ju nikto nevolil (tetušku). Ale ako experiment by voľba úradníkov stála za to. Veď v Čechách a na Slovensku sme dobrým príkladom toho, že demokratické voľby vyberú len tých najlepších, najkvalitnejších a najčestnejších z nás...

Taký (euro)úradník však priamu demokratickú legitimitu nemá. Musí „len“ prejsť viackolovým konkurzom, ktorý niekedy trvá dlhšie ako rok. Nikoho tam nezaujíma, kto je jeho strýko, alebo v akom politickom drese kope. Dôležité je len to, čo vie. Ak chce uspieť, musí poraziť stovky ďalších uchádzačov o jeho miesto z celej Európy.

Tento „nedemokratický“ systém výberu však prináša nesporné výhody. Sú krajiny, kde sa po voľbách na ministerstve zmenia aj upratovačky. Potom chýba inštitucionálna pamäť, skúsenosti a rozhľad. Začína sa stále odznova. Tento problém v EÚ neexistuje. Európske inštitúcie sa aj vďaka tomu stali príkladom vysoko odbornej a vcelku efektívne fungujúcej  štátnej správy. Áno, mysím to vážne. EÚ spolu zamestnáva asi 45 tisíc ľudí. Len to naše maličké Slovensko má oveľa viac ako 100 tisíc štátnych zamestnancov. Ani s tou byrokratickosťou to nie je také strašné. Na Brusel sa môže sťažovať len ten, kto nikdy nezažil napríklad niektoré slovenské alebo belgické úrady. Dokonca aj eurofondová byrokracia, na ktorú Slováci právom nadávajú, má pôvod najmä v Bratislave.

Kľúčové tvrdenie autora, že bruselskí byrokrati zákerne sústreďujú moc v svojich rukách a že členské štáty nemajú možnosť s tým nič robiť, je už tak mimo, že sa to nedá ani slušnými slovami opísať. Ktovie, čo by na to povedali poslanci Európskeho parlamentu, pred ktorými sme neustále v pozore a čo by na to povedala taká Angela Merkel. Žeby aj ju riadili z Bruselu? Pravda je taká, že európske inštitúcie alias „Brusel“ majú len také právomoci, aké im dajú členské štáty. Nemôžu si nič len tak uzurpovať. Ako „diktátori“ sme teda naozaj pozoruhodne neschopní.

Ja viem, že tento blog je len súboj s veternými mlynmi. Obraz lenivých, hlúpych, preplatených a pikle kujúcich byrokratov je z istých individuálnych psychologických dôvodov populárny. Tak isto ako mýtus o tom, že regulujeme zakrivenie uhoriek a podobne.  Apropos mýty - veľmi zvláštnou súčasťou eurobyrokratickej témy Trendu č. 45 bola anketa, tzv. Barometer. Priznám sa, že nechápem, aký to má celé zmysel. Respondenti sú úspešní ľudia z biznisu, ktorí si právom zaslúžia uznanie. Neviem, prečo ešte majú potrebu blamovať sa nezmyslami typu „európsky úradník nemusí platiť dane z príjmu“ a podobne. Keď bude nabudúce anketa o najlepšej metóde liečby hypertenzie, zavolajte ma. Rád sa vyjadrím. Na tlak je najlepší klystír.

Už dlho si kladiem otázku, prečo sú mýty o EÚ a rôzne konšpiračné teórie také populárne a prečo sa ich média zriedkakedy snažia objektivizovať. Veď na Únii sa dá oprávnene kritizovať mnoho reálnych vecí… Asi je to takto jednoduchšie. Netreba veľa študovať a dlho pátrať. Stačí zopár floskúl, nejaká tá regulovaná uhorka, či žiarovka a článok je hotový. A určite sa to bude dať lepšie predať, ako nejaká nudná a príliš zložitá realita. Je to však aj vina nás – euroúradníkov. Debaty o EÚ sa za posledné obdobie dostali z politických kuloárov do obývačiek bežných ľudí. My sa však stále len učíme ako komunikovať s verejnosťou. Často sme nudní, nezáživní a na stručnú otázku odpovedáme dvojstranovým traktátom, aby sme náhodou niečo neopomenuli. Snažíme sa ignorovať podpásové útoky, byť diplomatickí a profesionálni. To všetko v situácii, keď by bolo efektívnejšie tresnúť päsťou do stola, alebo niekomu po papuli. Práve toto je, obávam sa, dnešný ideál politickej komunikácie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?